Peter Remiš: Kedysi som bol hypochonder

Je lídrom kapely Slniečko (alias Punto a rybacé hlavy) a učiteľom anglického jazyka. Nájdete v ňom prekladateľa, blogera, reportéra, redaktora, skladateľa a textára. S Petrom Remišom z Piešťan sa rozprávame o zdraví, prevencii a jazykoch.

 

Peter, zoznámite nás s vaším telom?

Nič mimoriadne. Je to čiastočne opotrebovaná schránka päťdesiatnika, ktorý je a pije, na čo má práve chuť, má – ako každý – sklon k nadváhe a k vyššiemu tlaku, ale darí sa mu to držať pod kontrolou. Raz za čas ho zradí žlčník alebo nejaký kĺb. Zdravotne v rámci normy, vzhľadom na vek asi lepší priemer. Usudzujem to z toho, že na rozdiel od mojich rovesníkov žiadne lieky trvalo neberiem.

Poviete nám, čo pre vás znamená byť zdravý?

Gérard Depardieu kedysi vyhlásil, že keď zdravého človeka prejde auto, nič sa mu nestane. Možno mal pravdu, len škoda, že počas intenzívnej hereckej kariéry na to zabudol. No podľa mňa byť zdravý znamená oveľa viac. Aby som to veľmi nerozťahoval: myslím, že ide o dosiahnutie rovnováhy medzi dušou a telom. Zároveň treba striehnuť, aby sa z vás nestal hypochonder – to je jedna z najzákernejších chorôb. Poznám x prípadov, keď zdraví chlapi prepadli sebapozorovaniu – ale nechcú si to ani za šľaka pripustiť. Aj ja som patril medzi nich (úsmev).

Vy a preventívne prehliadky – máte spolu vzťah?

Nooo.… Raz za rok chodím na všeobecnú. Nemám s tým problém. Ale lekári ma upozorňujú, že v mojom veku by som mal ísť na gastroenteroskopiu, resp. nechať si prehliadnuť prostatu. Brrrrŕ! Musím priznať, že sa mi do toho veľmi nechce. Už som to kedysi v živote absolvoval, ale nijako ma to duševne neobohatilo.

Zapojili ste sa ako umelec/civilne do kampane, ktorá súvisí so zdravím?

Nespomínam si. Ale ako bloger som napísal zopár vecí, ktoré humorným spôsobom brojili proti prílišnému „šetreniu organizmu“, chorobnej hygiene, bezhraničným diétam, alebo užívaniu stužených rastlinných tukov – o ktorých si, mimochodom, nemyslím nič pozitívne. Takže som sa istým spôsobom angažoval.

Ktorý „jazyk“ je vám najbližší?

Myslíte cudzí? Asi angličtina, lebo ma živí. Ale románske jazyky ma fascinujú svojou melodikou a tým, že sa dajú pomerne ľahko naučiť. Lenže s nimi som to ďaleko nedotiahol. Zo školy si pamätám ešte niečo z ruštiny a myslím, že má niečo do seba. Inak by v nej nevznikali také úžasné literárne diela.

Ako vnímate prijatie piesní publikom a učiva študentmi?

Medzi “rozdávaním” pesničiek a “odovzdávaním” učiva sú veľké paralely. Učiteľom, tak ako aj umelcom, sa človek musí do istej miery narodiť. Medzi najhorších pedagógov patrí typ „uspávač hadov“. Taký človek sa nehodí väčšinou ani za učiteľa, pretože žiakov uspáva, a nevie ich motivovať ani vyburcovať. Každý by si mal preto pred vstupom na pódium – alebo za katedru – zvážiť, či má na to povahu.

Podelíte sa s nami o skúsenosti z ambulancie/nemocnice?

Veľa ich nemám, pretože doktorov často nenavštevujem. Ale vždy ma poteší, ak mi na sone nenájdu žlčníkové kamene, a keď sa ma namiesto na symptómy začne personál vypytovať, kam chodím na inšpiráciu. Raz ma potešila známa psychologička, ktorá (na základe mojich textov) dúfala, že som dosť ťažký prípad, a skončím u nej v ambulancii. Nakoniec skončila ona – na operačnom stole – a pri rekonvalescencii jej vraj veľmi pomohli moje pesničky. Takéto prípady ma vždy povzbudia do ďalšej tvorby.

Kam siahajú vaše vedomosti z oblasti medicíny?

Lekári študujú šesť rokov, a potom si robia ďalšie atestácie – napriek tomu vás niekedy nedokážu správne diagnostikovať, a často si protirečia. Takže ak sa porovnám s odborníkmi, moje znalosti medicíny sú chabé. Viac sa vyznám v diétach. Študoval som potravinársku priemyslovku, kde ma naučili, čo znamená čistá a nespracovaná potravina, alebo aký je rozdiel medzi sacharidmi, tukmi a proteínmi. Ľahšie sa mi čítajú informácie o obsahu živín, a aj bez štúdia obalu uhádnem, čo sa dialo s potravinou pri jej priemyselnom spracovaní. Myslím, že mi tá škola dala dobrý základ na to, aby som dokázal uplatniť známe porekadlo „sme to, čo jeme“.

Máte povedomie o pacientskych organizáciách?

Netušil som doteraz o žiadnych – ak nepočítam združenia, ako Liga proti reumatizmu, či Liga proti rakovine, ktoré sú v mojich rodných Piešťanoch veľmi aktívne. Vždy som sa podvedome zaraďoval medzi tých „zdravých“, preto ma problémy pacientov zaujímali iba okrajovo. Ale asi nastal čas, začať sa zaujímať aj o práva pacientov, pretože mám intenzívny pocit, že spoločnosť sa venuje viac právam pracovníkov v zdravotníctve, platom manažérov v zdravotných poisťovniach ako právam pacientov samotných.

Koľko „kariet“ máte vedených u lekárov?

Viem len o jednej (úsmev).

Ďakujem za rozhovor.


Foto: Tomáš Hudcovič

Pridaj komentár