Epilepsia v škole

Nejeden rodič, ktorý má dieťa s epilepsiou, stojí v otázke školskej dochádzky pred dilemou: povedať – nepovedať? Nie je toriž výnimočné, že učitelia nemajú o tomto ochorení dosť informácií a dieťa radšej odporučia do špeciálnej školy. O svojich skúsenostiach sme sa rozprávali s Mgr. Janou Harčárovou, učiteľkou na ZŠ A.Dubčeka v Bratislave.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s detskou epilepsiou?

V čase, keď som sa prvýkrát stretla s detskou epilepsiou, som pôsobila ako sestra v detských jasliach. Dostalo sa k nám triapolročné dievčatko, ktoré by už vlastne patrilo do škôlky, no rodičia si neboli istí, ako by si učiteľka v škôlke s tým ochorením poradila, a tak sa radšej rozhodli pre jasle. Vtedy o epilepsii nebolo veľa informácií. Aj rodič mi akurát povedal, že ak sa objaví záchvat, mám mu rýchlo zavolať. To mi, samozrejme, nestačilo, pretože som sa bála, čo ak sa hneď nedovolám – v tom čase sa mobilné siete iba stavali. Aj internet bol ešte v plienkach, a tak som z vlastného záujmu oslovila jedného lekára. Vysvetlil mi, že jediné, čo môžem v tej chvíli robiť, je zabezpečiť, aby sa dieťa počas záchvatu nezranilo nejako inak – udretím, zadusením a podobne. A tiež treba dbať na to, ktoré vzruchy by mohli záchvat vyvolať. O tom mi vedeli porozprávať zasa rodičia. Stalo sa nám, že dievčatko dostalo aj veľký záchvat – vtedy som ju prosto uložila na ležadlo, dohliadala som, aby mala hlávku naboku a sliny jej nezapadali do hrdla a snažila som sa ju udržať, aby sa nezranila. S detskou epilepsiou som sa potom stretla viackrát a už som vedela rýchlo zareagovať.

Aké boli zvyčajne reakcie vašich kolegov?

To závisí od tej-ktorej osobnosti učiteľa. Niektoré kolegyne povedali, že to predsa nie je ich povinnosť a tieto deti patria do špeciálnej starostlivosti. V mojej ďalšej praxi sa mi však ukázalo, že deti s epilepsiou boli oproti rovesníkom oveľa disciplinovanejšie, mali väčší pocit zodpovednosti, nepúšťali sa do šarvátok a celkovo pôsobili vyrovnanejšie. Samozrejme, záchvaty sa niekedy objavili – aj pri príjemných emóciách. Často tieto deti už nejako dopredu vytušili, že asi dostanú záchvat. Začala ich bolieť hlavička, zhoršil sa zrak – tak som im dovolila ľahnúť si na ležadlo alebo koberček, zistila som, či dieťa pilo dosť vody, vzalo si liek a zavolali sme rodičom. Môj názor teda je, že rodičia by v žiadnom prípade nemali zatajovať, že ich dieťa má takéto ochorenie. Ak učiteľ má rád deti, je pripravený na možnosť záchvatu, vie sa poučiť a rýchlo a vhodne problém vyriešiť. Navyše som presvedčená, že tieto deti vedia tým zdravým veľa dať.

Ako zareagovali deti v triede na spolužiaka s epilepsiou?

Uvediem vám príklad: keď som už pracovala ako učiteľka na základnej škole, mala som v triede dievčatko, ktoré bolo ešte iba v spúšťacom štádiu. Občas sa uňho objavili náznaky záchvatov, no rodičia zatiaľ nevedeli, čo to môže byť. Počas telesnej výchovy sa však dostavil prvý väčší záchvat. Spolužiaci sa hneď zaujímali, čo sa s ňou deje, a tak som im vysvetlila, že ide o taký záchvat, ktorý sa môže stať vlastne hocikomu. Na druhý deň dievčatko neprišlo do školy a potešilo ma, že deti sa ma vypytovali, či je v poriadku, či sa jej nestalo niečo vážne. Kolegyňa mi však vravela o prípade, keď dieťa v jej triede dostalo epileptický záchvat a spolužiaci sa začali smiať. Reakcia, ktorú mali „moje“ deti, je podľa môjho názoru dôsledkom celkového spôsobu vyučovania, ktoré vediem. Ide o inte grované tematické vyučovanie, kde sa od samého začiatku buduje spolupatričnosť, zodpovednosť nielen za seba, ale aj kamaráta. Čiže ich reakcia bola prirodzená. Rozdiel v detských reakciách ma utvrdzuje v presvedčení, že na klasických školách sa musí budovať prosociálne správanie. Životné zručnosti ako starostlivosť, priateľstvo, zodpovednosť, trpezlivosť a mnohé iné v integrovanom tematickom vyučovaní máme. V mnohých rodinách to totiž nie je. Často deti počujú vetu „staraj sa sám o seba“. A rodičia si neuvedomujú, že oni si tento prístup môžu skôr dovoliť, pretože nie sú v spoločenstve tak často ako ich deti. A kde sa potom deti majú naučiť prosociálnemu správaniu? V škole im teda môžeme ukázať, ako vychádzať s rôznymi hendikepmi – či ide o zlomenú ruku alebo nejaké dlhodobé ochorenie. Epilepsia predsa nie je zábranou v tom, aby dieťa bolo kamarátske, mohlo sa učiť, pracovať v skupine a podobne. Zdravé deti sa od detí s nejakým hendikepom môžu naučiť sebadisciplíne, pomoci a tolerancii.

V niektorých krajinách sa rozprávanie o rôznych hendikepoch stane súčasťou vyučovania – dieťa spolužiakom porozpráva o svojom ochorení. Stretli ste sa s niečím podobným u nás?

Zatiaľ nie. Niektorí rodičia napríklad ani nechceli, aby sa diagnóza rozoberala medzi rodičmi. Vtedy som sa ich snažila presvedčiť, že ich obavy nie sú opodstatnené. Deti sa v triede predsa kamarátia, pozývajú sa navzájom k sebe domov na narodeninové oslavy, a tak má zmysel vysvetliť ostatným deťom a rodičom, ako treba vhodne zareagovať na záchvat alebo mimoriadnu situáciu, ktorá sa udeje. Navyše, zatiaľ sa mi nestalo, že by niektorí rodič odhlásil svoje dieťa z triedy, pretože v ňom máme dieťa s epilepsiou alebo nejakým iným hendikepom. V tomto je tiež veľmi dôležité, že cítim podporu aj od vedenia školy.

Pridaj komentár